„Už viem prečo som na futbal prestala chodiť“, znela moja prvá reakcia na konci prvého polčasu. No vtedy som ani len netušila, že všetko ešte len začína. Desiatky ľudí hrajúcich sa na skalných fanúšikov sa rozhodlo za domáci tím vyhrať zápas a pre svoj cieľ urobiť aj nemožné. A aby toho nebolo málo, tak na ich stranu sa pridal aj človek, ktorý si hovorí rozhodca. Bolo ťažké povedať, že či starý pán, ktorý má už pekné roky odžité a ešte stále robí rozhodcu, potreboval len okuliare, alebo je to ďalší podporovateľ korupcie a úplatkárstva v okresnom futbale. Z krásneho kolektívneho športu sa z minúty na minútu stávala „kopaná“ a chvíľami sa aj zdalo, že hráči domáceho mužstva nejdú po lopte ale po nohách. O chvíľu na to sa už zdalo, že futbal sa prestal úplne hrať a hráči sa začali pretekať v rozprávaní, či vo vytvorení tej najoriginálnejšej nadávky, ktorou počastovali rozhodcu, či o 20 rokov staršieho protihráča. Je smutné, keď sedemnásťročný chalan vybehne na päťdesiatročného muža, ktorý by mu kľudne mohol byť otcom s tým, aký je neschopný, či jemne povedané hlúpy, a že nemá čo robiť na ihrisku. Kam sa podela výchova tohto chlapca a vlastne všetkých detí? Či ich to už rodičia neučia, že k starším sa treba správať s úctou?
Zatiaľ, čo sa odohrávala spŕška nadávok, tak rozhodca všetky úspešne ignoroval, pískal len pre jednu stranu a i naďalej ukazoval, že rozhodovať nevie. Nové upravené pravidlá futbalu ešte nevidel a zrejme o nich ani nepočul, pretože sebavedomo a sebaisto odpískal každý zákrok v prospech domácich. OBFZ by sa malo hanbiť za to, čo tento tzv. rozhodca na ihrisku predvádzal. Ako mohol prejsť cez každoročne opakované skúšky rozhodcov? Či takéto skúšky vôbec nie sú?
Z pohľadu diváka sa mi na tento zápas pozeralo veľmi ťažko. Ani jedna strana nehrala pekný futbal a porazený si zaslúžil prehrať, ale mohlo to byť aspoň férovo. Najtesnejším rozdielom 1:0 skončil zápas pre domáci tím, ktorý sa na konci tváril, ako keby nám to svojimi kvalitami práve ukázal a k tomu vyhral Bundesligu. Ja tak isto patrím k fanúšikom futbalu a nikdy to ani inak nebolo, pretože s otcom - trénerom to ani inak nejde, ale nikdy by som sa neznížila k niečomu takému, ako som to na tomto zápase videla. Nie je stovky rokov starým heslom futbalu NECH VYHRÁ LEPŠÍ? Alebo nebodaj dnes už neplatí SLÁVA VÍŤAZOM A ČESŤ PORAZENÝM?
Ako porazený tím sme dokopaní odchádzali preč s otázkou v tvári, či túto nespravodlivosť nikto nevidí. Či sa s touto korupciou vo futbale naozaj nebude nič robiť... Rozhorčení hráči na čele s trénerom dostali skorú, no nečakanú odpoveď. „Ale chlapci, veď futbal už dávno nie je o férovosti!“
Nie o férovosti?! Tak sa vás potom všetkých pýtam, o čom futbal teda je?